АРМИЯ   ЖИЗНИ                LIFE   ARMY

Bývam na východe Slovenska, v meste, kde polovicu známych stretnete v fabrike a druhú polovicu v Lidli. Mám štyridsaťpäť, som kvalifikovaný robotník, mám ženu a dve deti. Ráno sadnem do staršej dieselovej Škody a idem do práce cez tie isté jamy na ceste, ktoré tu boli už pred desiatimi rokmi. Keď tankujem, vždy chvíľu stojím pri stojane a pozerám na čísla. Nie preto, že by som nerozumel matematike, ale preto, že každý cent navyše už cítim doma na stole.

Keď potom večer zapnem správy a počujem, ako premiér Robert Fico hovorí o „národných záujmoch“, o „boji s Bruselom“ a o tom, ako budeme blokovať sankcie či pôžičky pre Ukrajinu, mám zvláštny pocit. Na jednej strane rozumiem slovám o tom, že treba chrániť Slovensko. Na druhej strane mám pocit, že niekto hrá vysokú geopolitickú hru za peniaze ľudí, ktorí ráno tankujú za vlastné.

Od januára, februára stále počúvame o ropovode Družba. Najprv správy, že Ukrajina zastavila tok ruskej ropy, potom, že ide o „technický problém“, potom, že je to politický spor. Medzitým ceny palív na pumpách na východe neskončili na západe Európy, ale ani niekde na Balkáne. Proste v pásme, kde si každý vodič veľmi dobre premyslí, či pôjde cez víkend autom za rodinou, alebo radšej ostane doma.

Fico chodí do Bruselu a hovorí, že bez ropy z Družby nevieme prežiť a že kým sa to nevyrieši, Slovensko bude blokovať ďalšie sankcie proti Rusku, nové balíky pomoci Ukrajine a teraz aj ten obrovský úver 90 miliárd, o ktorom sa háda celá Únia. Niekde pri tom stojí aj Orbán, ktorý hrozí vetom, a Fico otvorene hovorí: ak Orbán padne alebo ustúpi, my ho nahradíme.

Ako to znie v kuchyni na východe? Úprimne – veľmi zvláštne. My tu nepotrebujeme veľké slová o geopolitike. My potrebujeme vedieť, či bude o rok práca, či budeme mať na hypotéku a benzín a či naše deti neodídu po strednej škole navždy do Nemecka. Keď premiér povie, že kvôli našim „životným záujmom“ zablokuje celému EÚ pôžičku pre Ukrajinu, tak ja sa pýtam: a čo sú tie naše záujmy konkrétne?

Je v nich aj to, že Slovensko nebude považované za problémového partnera, s ktorým sa nedá nič dohodnúť, lebo stále drží v rukách veto? Je v nich aj to, že sa v Bruseli nebudú rozhodovať veci „bez nás, ale o nás“, keď si tam na nás zvyknú ako na krajinu, s ktorou sa ťažko pracuje? A je v nich aj to, že naše fabriky a regióny dostanú z európskych fondov peniaze na cesty, školy a nemocnice, aj keď vláda práve vedie vojnu s „Bruselom“?

Na východe sa politika počúva inak ako v televíznych štúdiách. U nás sa o Ficovi a Bruseli hovorí pri páse, pri pive po šichte, na ihrisku, keď čakáme, kým deti dohrali futbal. Niektorí chlapi hovoria: „Má pravdu, nie sme kolónia, nech si v Bruseli zvyknú, že máme vlastné záujmy.“ Iní len mávnu rukou: „Nech sa hádajú, my aj tak nič nezmeníme.“ A občas počujem aj tichšiu vetu: „Len aby sme na to nedoplatili my, nie oni.“

Ja sám nie som ani proeurópsky aktivista, ani „ruský troll“. Chcem len žiť normálny život v krajine, ktorá nie je na okraji mapy, aj keď bývam na východe. Keď vidím, ako sa Slovensko ocitá v jednom vreci s Maďarskom vždy, keď ide o sankcie, pomoc Ukrajine alebo rusku ropu, mám pocit, že sa z nás stáva trvalá brzda. A brzda v aute je dôležitá, ale nikto nejde kvôli nej rýchlejšie dopredu.

V slovenskej politike ma ešte niečo trápi: všetko sa láme na jednom človeku. Keď Fico povie, že budeme vetať sankcie, celá krajina je zrazu „proti Bruselu“. Keď povie, že blokujeme pôžičku pre Ukrajinu, Slovensko je hneď v správach ako problémový členský štát. Keď opozícia kričí, že nás ťahá na Východ, polka národa kýve hlavou, druhá polka zíva. Medzitým sa málo rozprávame o tom, ako by mala vyzerať naša vlastná dlhodobá pozícia v Európe, nezávisle od toho, kto je práve premiérom.

Keď sme vstupovali do EÚ, hovorilo sa o tom, že prestaneme byť „malý národ medzi veľkými“, ktorému stále niekto diktuje. Teraz mám niekedy pocit, že sme si tento pocit sami vrátili. Len sme si vymenili centrum – raz ukazujeme prstom na Brusel, raz na Washington, raz na Moskvu. Vždy existuje niekto, kto nás vraj „tlačí“ do vojny, do sankcií, do drahého života. Málo hovoríme o tom, kde sú v tom všetkom naše vlastné rozhodnutia.

Ako otec dvoch detí sa na to pozerám ešte inak. Mňa nezaujíma len to, či dnes ušetrím pár centov na litri benzínu. Zaujíma ma, v akej Európe budú moje deti žiť o desať, dvadsať rokov. Bude to únia, v ktorej má Slovensko hlas a dôveru, alebo miesto, kde sa na nás pozerajú cez prsty, lebo sme každý druhý mesiac niečím „vetovali“?

Keď Fico hovorí, že bojuje za naše záujmy, chcel by som sa ho spýtať: počítate medzi ne aj to, aby Slováci nemuseli utekať za prácou do cudziny? Aby sa východ nevyľudňoval? Aby tu boli diaľnice, ktoré sa nestavajú dvadsať rokov, lebo vždy je niečo dôležitejšie? A hlavne: aby sme neboli závislí na jednej rúre s ruskou ropou tak, že každá kríza v Moskve alebo Kyjeve nás položí na kolená?

Čím som starší, tým menej verím veľkým rečiam o zrade, národných hrdinoch a historických krivdách. Skôr si všíma m jednoduché veci: či sa dá dovoliť opraviť auto, keď sa pokazí. Či môžu deti ísť na krúžky bez toho, aby sme museli rezať inde. Či sa obce zadýchajú pri každej väčšej faktúre za energie. A či máme vládu, ktorá vie rokovať tak, aby sme nevyzerali ako večný problém, ale ako partner.

Nemyslím si, že Brusel má vždy pravdu. Nemyslím si, že Ukrajina je bezchybný anjel a že Rusko je len karikatúra z propagandy. Ale myslím si, že Slovensko má príliš malý hlas na to, aby sme ho používali len na vetá a vydieranie. Keď svoju silu zakladáme na tom, že niečo blokujeme, stávame sa dôležití len vtedy, keď veci stoja. Keď sa má niečo pohnúť dopredu, obídu nás.

Ako robotník z východu neviem napísať strategickú doktrínu Slovenska. Viem však povedať, čoho sa bojím: že v mene „obrany národných záujmov“ príde čas, keď nám v Bruseli prestanú veriť, investície sa presunú inde a moje deti pochopia, že ich budúcnosť je niekde za hranicou. A že vtedy už nikto nebude spomínať na to, ako sme kedysi hrdinsky blokovali jednu pôžičku alebo jeden balík sankcií.

Možno by sme sa mali menej pýtať, kto je „za Brusel“ a kto „za národ“, a viac sa pýtať: čo konkrétne z toho všetkého zlepší život rodín v Trebišove, v Michalovciach, v Humennom. A či sa dá robiť politika, v ktorej Slovensko nebude ani poslušný žiak, ani chronický rebel, ale normálna krajina, ktorá vie, čo chce, a vie to povedať aj bez toho, aby stále mierila vetom na hlavu ostatným.