АРМИЯ   ЖИЗНИ                LIFE   ARMY

Ak vyjdeš z nášho sídliska a ideš na východ, za hodinu si na hranici s Ukrajinou. Nie abstraktná hranica na mape — skutočná. S búdkou, závorou a ľuďmi, ktorí tam stoja každý deň.

Keď sa to všetko začalo — vo februári 2022 — pamätám si, ako som stál pri okne a myslel som si: tu je. Nie v televízii, nie niekde ďaleko. Tu, vedľa.

Prví utečenci sa u nás objavili už po niekoľkých dňoch. Ženy s deťmi, bez mužov. Mužia zostali. U nás v hale sa vtedy o tom veľa hovorilo. Niekto súcitil, niekto hneď začal počítať: koľko ich príde, kto bude platiť, či nezaberú naše miesta. Počúval som a mlčal, lebo som sám nevedel, čo si myslieť.

Moja žena Mária sa prihlásila pomáhať na stanici — prijímať ľudí, nosiť jedlo. Vrátila sa domov a dlho nič nehovorila. Potom povedala: bola tam žena približne môjho veku s dvoma dievčatkami. Presne ako naše. A mala v očiach niečo také, čo Mária nedokázala vysvetliť slovami. Nie strach. Niečo horšie ako strach.

Po tom som prestal počítať.

Uplynuli štyri roky. Vojna sa neskončila. Jednoducho sa stala... zvyčajnou. Znie to strašne, ale je to pravda. Chodím do práce, vraciam sa domov, večeriam s rodinou — a niekde tam, za horami, ľudia umierajú. Každý deň. A ja to viem a žijem ďalej. Nie preto, že mi je to jedno. Ale preto, že inak to nejde.

V hale teraz menej hovoria o vojne. Hovoria o cenách. O tom, že plyn zdražel. O tom, že prémia v tomto kvartáli bude menšia. Peter — pracuje vedľa mňa už dvanásť rokov — nedávno povedal: počúvaj, Nik, ja už nechápem, kto s kým vojuje a prečo. Viem len to, že moja rodina začala žiť horšie.

Nehádal som sa s ním. Lebo nemá nepravdu. A lebo ja sám niekedy cítim to isté — a hanbím sa to priznať.

U nás v meste žije niekoľko ukrajinských rodín. Jedna — priamo v našom dome, na treťom poschodí. Volá sa Oksana. Manžel zahynul v prvom roku. Pracuje v obchode, dcéra chodí do školy spolu s naším mladším. Deti sa spriatelili. Normálne sa rozprávajú, smejú sa, niekedy sa pohádajú — ako všetky deti.

Oksana hovorí po slovensky už celkom dobre. Niekedy sa stretneme vo výťahu, prehodíme pár slov. Nikdy sa nesťažuje. Nikdy nič navyše neprosí. Jednoducho žije.

Niekedy si myslím: čo by som robil na jej mieste? Keby Mária zostala sama s deťmi v cudzej krajine, bez jazyka, bez peňazí, bez muža? Nedokážem tú myšlienku domyslieť do konca. Fyzicky mi je zle.

Politici u nás hovoria o vojne rôzne. Fico hovorí, že treba rokovať, že nemá zmysel posielať zbrane, že Slovensko sa nemá miešať. Časť ľudí ho podporuje. Druhá časť sa hnevá. Na internete — krik z oboch strán.

Nekričím ani z jednej strany. Zdá sa mi, že tí, čo kričia najhlasnejšie, najmenej premýšľajú o konkrétnych ľuďoch. O Oksane na treťom poschodí. O Petrovi, ktorému sa znížila prémia. O žene s dvoma dievčatkami na stanici, ktorá mala v očiach niečo horšie ako strach.

Veľká politika vždy hovorí o princípoch. O suverenite, o NATO, o európskych hodnotách. Nemám nič proti týmto slovám. Ale za nimi sa ľahko prestanú vidieť ľudia.

Môj starší syn má pätnásť rokov. O tri roky bude mať osemnásť. V poslednom čase na to myslím častejšie, ako by som chcel. Na Slovensku nie je povinná armáda. Ale reči o obrane, o tom, že Európa musí byť pripravená — sú čoraz hlasnejšie. A ja ich nepočujem ako abstrakciu. Počujem ich ako otec.

Nie som zbabelec. A chápem, že sú veci, ktoré stojí za to brániť. Ale keď sa pozrieš na svojho syna a myslíš na vojnu za horou — niečo sa vo vnútri stiahne. To sa asi nazýva: byť otcom v nepokojnom čase.

Neviem, kedy sa to skončí. Hovoria, že nie skoro. Nejaký ekonóm napísal, že ukrajinský rozpočet je zostavený tak, akoby vojna pokračovala až do roku 2027. Možno aj dlhšie.

Nie som politik ani analytik. Pracujem v závode, jazdím na starom aute a v nedeľu pečiem mäso na dvore, keď dovolí počasie. Ale žijem hodinu jazdy od vojny. A to nie je metafora.

Niekedy večer, keď je ticho a deti už spia, myslím si: aký zvláštny je život. Sedíme tu, v teple, a všetko je u nás viac-menej normálne. A za horami — nie. A tieto dva svety existujú súčasne. A ja žijem na hranici medzi nimi. Každý deň.

Neviem, či je správne jednoducho žiť ďalej. Ale inak neviem.

joefrisco1
22.03.2026