АРМИЯ   ЖИЗНИ                LIFE   ARMY

Robím v priemysle už viac ako dvadsať rokov. Keď som nastupoval, mali sme staré stroje, papierové výkazy a majstra, ktorý si všetko pamätal v hlave. Dnes máme nové linky, obrazovky, skenery, softvér, ktorý počíta výkon, a čoraz častejšie počujem slová ako „automatizácia“, „robot“, „AI“. Niekedy mám pocit, že medzi tými slovami chýba jedno najdôležitejšie: človek.

Na našom úseku sa už roky hovorí o tom, že „raz určite príde robot“, ktorý preberie najťažšiu, najšpinavšiu prácu. Časť kolegov hovorí: „Aspoň nebudeme vláčiť tie diely.“ Druhá časť dodáva: „A my potom čo?“ Keď čítam, že podľa OECD patrí Slovensko medzi krajiny, kde je najvyššie riziko, že roboty a AI nahradia ľudí, neberiem to ako abstraktnú štatistiku. Vidím pred sebou konkrétnych chlapov a ženy, s ktorými som robil roky pri páse.

V správach píšu, že v automobilkách na Slovensku už pracujú stovky robotov na 10 000 zamestnancov a že v priemysle máme jednu z najvyšších mier automatizácie v regióne, ale zároveň zaostávame za Českom či Slovinskom. Pre mňa to znamená jedno: polovica našej ekonomiky stojí na továrňach a montážach, a keď sa tam niečo zmení, pocítime to v každej domácnosti na východe, kde je „priemysel“ často jediná slušná práca.

Nedávno nám na porade oznámili, že firma uvažuje o novej linke, kde niektoré úkony preberú robotické ramená. Vraj to zvýši kvalitu, zníži zmetkovitosť a uvoľní ľudí na „kvalifikovanejšie činnosti“. Znie to pekne. Ale nikto zatiaľ nepovedal, koľko tých „uvoľnených“ ľudí bude a čo konkrétne budú robiť. Kolega sa potichu spýtal, či bude firma platiť nejaké školenia. Odpoveď bola neurčitá: „Uvidíme, momentálne sa rieši technická stránka.“

Ako robotník som už zažil veľa sľubov. Sľubovali nám, že keď prídu nové stroje, budeme mať ľahšiu prácu. Áno, niektoré veci sú teraz jednoduchšie, ale zároveň máme viac tlaku na výkon, viac sledovania, viac grafov. Keď čítam, že asi polovica pracovníkov na Slovensku je „vysoko vystavená AI“ a časť z nich má reálne riziko, že ich práca zanikne, počujem v tom niečo iné: polovica ľudí ako ja by sa mala báť, že jedného dňa príde e‑mail s tým, že „pozícia sa ruší“.

Nechcem byť nepriateľom techniky. Keď vidím, ako robot zdvíha ťažké bremená, ktoré by zničili chrbticu človeka, som za. Keď softvér včas upozorní na chybu a zachráni drahé zariadenie, je to dobré. Ale mám problém s tým, ako sa o tom u nás hovorí. Veľa sa rozpráva o produktoch, efektivite, indexoch. Málo o tom, čo bude s ľuďmi, ktorí dnes stoja pri stroji a zajtra možno nebudú mať na čo vstať.

Vláda aj experti radi hovoria o „Priemysle 4.0“ a o tom, ako musíme dobehnúť Západ. Na východe to počúvame už roky. Pri tom istom stole však málokedy sedí človek, ktorý vie povedať: čo to konkrétne bude znamenať pre štyridsaťpäťročného chlapa s výučným listom a dvadsaťročnou praxou. Kde sa má doučiť? Kto to zaplatí? Bude mať na to čas, keď má hypotéku a dve deti?

Medzinárodné inštitúcie radia Slovensku, že musí zlepšiť digitálne zručnosti, vzdelávanie, rekvalifikácie, aby AI nebola len hrozba, ale aj príležitosť. Keď to čítam, pripadá mi to vzdialené. Na našom závode nám zatiaľ nikto neponúkol kurz programovania robotov. Zato nám stále merajú čas, koľko sekúnd nám trvá jeden úkon.

Mám pocit, že niekde sa pretrhol reťazec medzi veľkými slovami a malým životom. Politici hovoria o tom, ako AI zvýši produktivitu a prinesie rast HDP. Firmy hovoria o tom, ako roboty znížia náklady a posilnia konkurencieschopnosť. My pri páse rozmýšľame, či o päť rokov ešte budeme mať z čoho splácať úver na byt.

Ako otec sa bojím ešte jednej veci. Moje deti vyrastajú v svete, kde ich práca možno nikdy nebude taká manuálna ako moja. Ale vidím aj štatistiky, že Slovensko má slabšiu pripravenosť na AI a digitálnu ekonomiku než mnohé iné krajiny. Bojím sa, že ak to nezvládneme, naše deti skončia v lacných, zle platených službách, zatiaľ čo lepšie platené „AI práce“ budú robiť ľudia inde.

Nechcem zastaviť roboty. Chcem, aby to, čo ušetria, nešlo len do zisku akcionárov, ale aj do ľudí. Do školení, do normálneho prechodu na inú prácu, do toho, aby nikto neostal z večera do rána na dlažbe. Ak AI a automatizácia prinesú firme viac peňazí, je len spravodlivé, aby časť z toho bola použitá na to, aby sa zamestnanci nemuseli báť vlastnej budúcnosti.

Keď stojím pri stroji a vedľa mňa nastupuje robot, nepýtam sa, či je to dobré alebo zlé. Pýtam sa, či nám niekto povie pravdu. Nie marketingový príbeh o „ľahšej práci“, ale otvorený plán: čo sa bude diať o rok, o päť rokov, čo firma očakáva, čo ponúkne. A tiež to, či štát bude stáť na strane živých ľudí, alebo bude len tlieskať grafom produktivity.

Nemám strach z techniky. Mám strach z toho, že človek bude v tomto príbehu nakoniec len poznámka pod čiarou.