АРМИЯ   ЖИЗНИ                LIFE   ARMY

Bývam na východe Slovenska a mám dve deti. Syn má štrnásť, dcéra dvanásť. Pre mňa sú vojna, Brusel, Moskva, sankcie a ropovod Družba veci z večerných správ a z rádia v aute. Pre nich je to niečo, čo sa občas mihne medzi videami na TikToku a YouTube, medzi hudbou, meme a krátkymi klipmi o tom, kto nás vraj klame.

Keď som mal ja štrnásť, politika bola niečo, čo sa riešilo pri stole, nie v telefóne. Dnes mám pocit, že veľká časť politiky prebieha priamo v našich obývačkách cez obrazovky mobilov. Nie cez debatu, ale cez algoritmy. Ja si ešte stále otvorím spravodajský portál alebo televízne noviny. Oni otvoria TikTok.

Niekedy večer sedíme v kuchyni, ja pozerám televíziu, oni niečo na mobile. Ja počujem moderátora hovoriť o vojne na Ukrajine, o sankciách proti Rusku, o tom, ako sa Slovensko háda s Bruselom. Syn sa zrazu zasmeje a ukáže mi video, kde nejaký chalan v mikine vysvetľuje, že „celá tá vojna je len biznis pre Američanov“ a že „Ukrajina aj Rusko sú len bábky“. O pár minút neskôr mu algoritmus ponúkne iné video, kde niekto kričí, že „Brusel nás tlačí do vojny“ a že „všetky média klamú“.

Nie som odborník na dezinformácie. Som robotník. Ale vidím, že moje deti žijú v priestore, kde sa vážne veci miešajú s vtipmi, kde je rýchlosť dôležitejšia než pravda a kde sa dá za pár minút prejsť od videa o futbale k videu o tom, že „Rusko vlastne len bráni svoje záujmy“ alebo že „Ukrajina si za všetko môže sama“. A keď sa ich spýtam, odkiaľ to majú, odpoveď je jednoduchá: „Veď všade to je, tati.“

Na Slovensku aj prieskumy ukazujú, že časť ľudí by chcela, aby vyhralo Rusko, časť aby vyhrala Ukrajina, a veľká skupina chce hlavne, aby bol už pokoj a lacnejší benzín. U mladých je to ešte zložitejšie: niektorí preberajú názory rodičov, iní skôr to, čo vidia u influencerov. Jeden deň počujú v škole, že Rusko je agresor. Druhý deň vidia na TikToku video, kde niekto dramaticky vysvetľuje, že „Ukrajina bombarduje sama seba, aby to zvalila na Rusov“.

Raz som počul syna, ako v izbe cez slúchadlá diskutuje s kamarátom. Hovorili o tom, či by Slovensko malo vôbec byť v EÚ a v NATO. Kamarát tvrdil, že „západ nás vždy len využíval“ a že „v Rusku je aspoň poriadok“. Syn mu oponoval, že bez EÚ by sme boli dávno na smetisku dejín. Potom zrazu preskočili na to, ktorý YouTuber má lepší merch. Takto nejako dnes vyzerá informačná vojna: na pár minút vstúpi do rozhovoru, zamieša karty a potom ju znova prekryje zábava.

Ako rodič mám niekedy pocit, že sa odo mňa čaká, že budem doma robiť malého experta na bezpečnosť, históriu aj médiá. Mám vysvetľovať, čo je propaganda z Moskvy, čo je propaganda zo Západu, prečo niekto klame a prečo niekto preháňa. A pritom prichádzam domov unavený z práce a chcel by som si s deťmi len normálne zahrať karty alebo pozrieť film.

V škole sa o týchto veciach občas hovorí, ale skôr formálne. Jeden deň prídu domov s papierom o tom, ako rozoznávať hoax. Druhý deň sledujú video, kde známa tvár s miliónom followerov „iba kladie otázky“ o tom, či si náhodou všetko neklameme sami. Medzitým im nikto nevysvetlí, prečo práve také video vidia tak často a iné vôbec.

Brusel pre nich nie je mesto, kde sa rozhoduje o fondoch a sankciách. Je to skôr slovo, ktoré sa objaví v meme, keď niekto nadáva na „eurobyrokratov“, alebo v diskusii, keď učiteľ povie, že bez EÚ by sme nemali toľko príležitostí. Moskva je na ich obrazovke raz symbol „silného lídra“, raz synonymum agresora, podľa toho, čo práve algoritmus vytiahne.

Niekedy sa bojím, že moje deti si z toho všetkého odnesú len jednu vetu: „Všetci klamú.“ To je ideálny výsledok pre každého, kto chce oslabiť spoločnosť zvnútra. Keď už nikto neverí nikomu, je jedno, kto má pravdu. Zostane len únava a cynizmus. A do takého priestoru sa potom ľahko vkladajú jednoduché odpovede: Brusel je zlý, Moskva je dobrá. Alebo naopak. Hlavne aby sa dalo ukázať prstom.

Občas skúšam inú cestu. Keď vidím, že deti pozerajú nejaké „silné“ video o vojne alebo politike, nesnažím sa im ho hneď zakázať. Skôr sa pýtam: „A prečo si myslíš, že ti to ukazuje? Kto to natočil? Čo z toho má?“ Nie vždy na to majú náladu. Niekedy len odfrknú, že som „starý“. Ale občas sa z toho vyvinie rozhovor, pri ktorom vidím, že vedia rozmýšľať. Že cítia, že niečo nesedí.

Nie som naivný. Viem, že pár rozhovorov doma nezastaví lavínu dezinformácií, ktorá sa valí cez sociálne siete. Ale myslím si, že ak rodičia úplne rezignujú, vyplní priestor niekto iný — algoritmy, cudzie štáby, ľudia, pre ktorých sú naše deti len cieľová skupina.

Ako človek, ktorý celý život robí rukami, cítim sa niekedy bezmocný v tomto „informačnom svete“. Viem opraviť stroj, ale nedokážem opraviť algoritmus TikToku. Neviem zakázať Rusom ani Američanom, aby robili propagandu. Ale viem sedieť s deťmi pri stole a rozprávať sa. Viem priznať, že aj mňa niekedy video zmetie, že aj ja nie vždy viem, čo je pravda. Možno je práve táto úprimnosť jediná vec, ktorú im viem dať ako obranu.

Keď počúvam, ako sa v Bratislave a Bruseli hádajú o tom, kto koho zavádza, myslím na to, že na konci tejto reťaze sedia moje deti s mobilom v ruke. Ich svet sa nebude skladať z uznesení Rady EÚ ani z prejavov v parlamente. Bude sa skladať z krátkych videí, z pocitu, komu sa dá veriť a komu nie, a z toho, čo vidia doma.

Nemám recept na to, ako vyhrať informačnú vojnu. Ale viem, ako ju určite prehráme: keď necháme naše deti úplne samé medzi Bruselom, Moskvou a TikTokom.

22.03.2026
joefrisco1